Všetko zlé je na niečo dobré

12. března 2014 v 19:37 | River
Nuž, táto téma bola veľmi... no, zaujímavá a celkom vražedná. Ohlušujúce ticho. Na tú tému sa píše fakt ťažko. Ja som si to prispôsobila a snáď to nebude taká katastrofa. To viete, je to môj prvý článok, prvá poviedka do Témy týždňa... To je fuk.
Čo by som o tejto poviedke mohla povedať predtým, než ju možno niekto začne čítať? Je vážne osobná. Nie, nikdy som nič také nezažila, ale štylizovala som sa do hlavnej postavy. Je to síce krátka poviedka, ale obsahuje kus zo mňa, mojich myšlienok a postojov. A niečo, v čo tak trochu tajne dúfam.
Tak si hádam poviedku užijete :)



"Rozišla sa so mnou," pozrie sa na mňa s očami červenými od plaču. Ponáhľam sa k nej a chytím ju okolo pliec. Nie som dobrá v utešovaní. Nikdy neviem, čo povedať. Rýchlo sa snažím vyloviť z pamäti niečo vhodné, i keď nie veľmi originálne. Veď vo svojom terajšom rozpoložení si to aj tak nevšimne. Aspoň dúfam. "Potom ti za to nestojí. Ona je tá, ktorá môže ľutovať a ty si nájdeš niekoho omnoho lepšieho, kto si ťa zaslúži."
Chvíľu mlčí, ale mne sa zdá, akoby to bolo celé veky. Takmer som počula jej myšlienky. Tak to vo mne rezonovalo... nemohla som si pomôcť, musela som niečo urobiť. Povedať jej to. Po takom dlhom čase som sa konečne odhodlala. Nedokázala som sa pozerať na to, ako trpí. Lámalo mi to srdce.
Znechutene sa zaškľabí: " Nemala ani toľko guráže, aby mi to povedala osobne. Poslala mi posranú esemesku!"
Hladkám ju po chrbte. V duchu preklínam Sandru za to, čo jej urobila a v duchu jej prajem to najhoršie. Neverím, že mi predtým bola sympatická!
Kaja sa posadí, čo mňa vytrhne zo zamyslenia. "Vieš ty čo? Máš pravdu. Nestojí mi za to. Nikdy za to nestála. To len ja slepá som to nikdy nevidela. Nájdem si nikoho lepšieho," odmlčí sa. "Idem do baru."
"Umm... Môžem ísť s tebou?"
Zarazí sa. "No vieš... je to bar vyslovene pre lesbičky. Tam si chlapa nezbalíš."
"No vieš... asi by som ti mala čosi povedať," obdivujem si nechty, ktoré by už vážne potrebovali manikúru. Nedokážem jej hľadieť do očí. Niečo také nemôžete na človeka proste len tak vyblafnúť, ale zbytočné reči sú... no, zbytočné. "Som bi."
Počujem ako zalapá po dychu. "Čo? Ale ako... Kedy? Veď... Čo?" kokce.
Neveselo sa zasmejem. "Viem to už nejaký ten čas."
"A prečo si to tajila? Hanbíš sa za to?"
"Čo?! Nie! Samozrejme, že nie! Len... ja som proste nikdy nemala odvahu o povedať ľuďom. Sú plní predsudkov a hoci ma nikdy nemali radi, o čo som ja ani nestála, ale nechcela som počúvať ani ich hlúpe reči. Chcela som, aby si ma skrátka nevšímali a nechali ma na pokoji. Aby si ma nevšímali a ďalej žili svoje úbohé životy čo najďalej odo mňa."
"Ale je to tvoja súčasť, niečo... Prečo si to nikdy nepovedala mne?" zatvári sa dotknuto.
Konečne na ňu pozriem... a začnem sa červenať. Čo ja moc vo zvyku nemávam. "No, nie je to jasné?" oblíznem si pery a znova sklopím zrak.
"Počkať! Ja sa ti páčim?" spýta sa neveriacky.
Prikývnem.
"Oh bože. Keď si pomyslím, že sme spolu už mohli byť dávno..."
Teraz som prekvapená ja. "Čo prosím?"
"Ty môj hlupáčik! Ani nevieš, ako dlho sa mi páčiš. Musela som sa uspokojovať s náhradami! Akoby mi ťa mohol niekto nahradiť!" odfrkne si. "Milujem ťa. Už dlho," zašepká.
Rozosmejem sa. Je to skôr hysterický smiech. Chápete... keď si pomyslím, že... že...
"Tiež ťa milujem," ledva to dopoviem a jej pery sa prisajú na moje. Nejaký bar mi razom vyfučí z hlavy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama